Strach z neúspechu nesmie byť dôvod, prečo niečo neskúsite

Au. To bolelo. Pošúcham si narazený zadok a obzerám sa vôkol seba. Ci, kde som sa zas ocitol? Všade okolo mňa sú semienka najrôznejších druhov rastlín a uvidím i zopár bobúľ. Samo o sebe by to nebolo ničím zvláštne, keby som samozrejme nebol v diere ktorá je hlboká skoro ako Mariánska priekopa. Aj keď na ňu úplne nemá, môže jej podľa mňa spokojne konkurovať. Oprášim si nohavice. Bol by som nesmierne rád, keby mi niekto povedal kde u všetkých čertov vlastne som. Niečo mi hovorí, že u mňa doma asi sotva. Taký bordel tam nemám. Aspoň o tom neviem.

 

 

 

 

 

 

Náhle pred sebou uvidím pohyb. Niečo tmavé ide smerom ku mne a je to riadne veľké. Mal by som sa začať báť, ale ja som nikdy nebol úplne normálny. Tá obludka sa začína približovať. Super. Už viem ako sa cíti mravec, keď prvykrát v živote uvidí slona. Lebo sa cítim presne taký maličký. Stojím ako soľný stĺp aj vo chvíli keď konečne uvidím čo to vlastne je. Pre to prítmie sa to nedalo dobre identifikovať. Teraz mám na to dobrý výhľad. Hlavne na tie veľké zuby. Cítim ako mi sánka ide dole. Priamo pred mojím nosom totiž stojí rozkošná myšička. Teda, bola by rozkošná keby samozrejme nebola veľká ako brontosaurus. Skôr tyranosaurus. Zuby má teda poriadne. Najlepšie to zistím práve v okamihu keď otvorí tlamičku a rozhodne si ma dať na desiatu. Neostáva mi nič iné len sa dať na útek. Lenže kade, keď tu nevidím nič kde by som sa mohol schovať.

 

 

 

 

 

 

Nenápadnú chodbičku tak akurát pre šmolka, si všimnem na poslednú chvíľu. Vletím tam rýchlosťou namydleného blesku ktorý vystrelili z dela. Som náramne zvedavý ako by ste si počínali vy, keby vás naháňala hladná myšička. Našťastie pre mňa je príliš veľká na to aby sa tu zmestila. Som zachránený. Hurá!!!  Áááu. V tej rýchlosti som sa veľmi nedíval pred seba a podarilo sa mi niekoho zrovnať so zemou. Hups. To som nechcel. ,,Pardon,“ dostanem zo seba. Viac nestihnem lebo mám čo robiť aby som sa tu nezložil. Schválne, ako často sa vám podarí naraziť na siedmich trpaslíkov? V mojom prípade naraziť do nich. Asi to nie je bezpečná záležitosť. ,,Dávaj bacha. V chodbách sa nebehá,“ zahundre jeden z nich. Konkrétne ten s hnedou čiapočkou. Nechcite odo mňa mená. ,,Ešte raz sa ospravedlňujem. Nevidel som vás,“ patrične skrúšene. Skutočne som si ich nevšimol, ináč by som brzdil. ,,Nič sa nestalo. Na modriny ešte nikto nezomrel,“ podľa všetkého ich hovorca, si z toho nerobí ťažkú hlavu. To je dobre ale aj tak. Ako som sa tu u všetkých čertov dostal? Keby som to len vedel. ,,Ty nie si odtiaľto. Ešte sme ťa tu nevideli. Odkiaľ si?“ najstarší trpaslík si obzerá moje roztrhané džínsy a kedysi biele tričko. Ďakujem za to že tu nemám zrkadlo. Určite na mňa musí byť ,,krásny“ pohľad. ,,Nie, nie som odtiaľ. Pochádzam z Narnie,“ vďaka za to že rád čítam. Nemohol som im predsa povedať že som zo Slovenska. Presnejšie z tej časti kde podľa našich štátnych predstaviteľov nič nie je. To by nemuseli prežiť.

 

 

 

 

 

 

 

,,To nie je pravda. Keby si bol z Narnie, tak by som ťa určite poznal. Môj snúbenec je jej kráľ,“ zamieša sa do toho ten, koho som nečakal. Ak som doteraz nezinfarktoval, tak v tejto sekunde od toho nie som ďaleko. Povedal to totiž slimák. ,,Kto je tvoj snúbenec?“ spýtam sa to stále v miernom šoku. Na môj slepačí mozog je toho naraz akosi príliš veľa. „Kráľ Kaspián predsa,“ odpovie akoby to bola tá najsamozrejmejšia vec. Nie som ďaleko od plaču. To nie je fér. Ako je možné, že niečo také slizké má takého fešáka? Ja ho chcem tiež. Sklamane idem ďalej až sa dostanem na nejakú lúku. Po tom čo som doteraz zažil sa ani nepozastavím nad tým že si to uprostred nej rozdávajú Červená čiapočka a sivý vlk  za hlasného povzbudzovania troch prasiatok. Od dnešného dňa ma neprekvapí už nič. Teda dúfam.

 

 

 

 

 

 

 

Jau. Do hlavy dostanem poriadnu šupu až vidím anjelikov v ružových boxerkách s čiernymi čertíkmi ktorí si to rozdávajú v najrôznejších polohách. Ja viem. Som stratený prípad. ,,Prepáč. To som nechcel. Si v poriadku?“ pribehne ku mne akýsi chalan. Prosím strieľajte šampanské. Prvý človek ktorého vidím. Už som sa začínal báť že vyhynuli. ,,Neboj. Som v pohode,“ upokojím ho. Vo väčšom kľude ani byť nemôžem. Hneď ako odtiaľ vypadnem sa dobrovoľne pôjdem hospitalizovať na psychiatriu. ,,Bastian poď aby Alica nemusela dlho čakať,“ nad našimi hlavami sa objaví Falco. Kedy ste naposledy videli Nekonečný príbeh? Ja včera preto to ešte trochu viem. Poberiem sa radšej preč aby som ešte neprišiel k úrazu. Nemusia ma tu rovno prizabiť. Na okraji lesa uvidím perníkovú chalúpku. Zastanem pár metrov od nej. Nad tým pohľadom sa musím pousmiať. Svorne jej perníky spásajú sob Rudolf a Veľkonočný zajačik. No hej. Radšej nekomentovať. Len ľutujem že tu nemám foťák. Najviac to však ľutujem, keď na dopadne Batmanov lietajúci automobil. Tak to som už neprežil.

 

 

 

 

,,Hej. Si v poriadku?“ niekto mnou zatrasie. Túto otázku dnes počujem podozrivo často. Náhoda? ,,Hej som,“ vyhrabem sa nohy a hodím očkom na škeriaceho sa brata. Pozriem naňho akoby spadol z Marsu. Minimálne. ,,Čo je?“ nedá mi to. ,,Vôbec nič. Len ešte nikdy som nevidel taký držkopád. Tá kniha narazila rovno do tvojej hlavy a ty šup dolu schodmi,“ uculí sa a hodí mi inkriminovaný predmet. V letku ho chytím a pozriem na názov. Najkrajšie rozprávky na dobrú noc. Už nikdy ich nebudem čítať pred spaním svojim dvom synovcom. Aspoň ju mne nebudú hádzať, keď koniec nebude podľa ich predstáv. Ale najviac ma zaujíma iná vec. Ktorý debil zaradil Batmana medzi Snehulienku a Šípkovú Ruženku?