Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Kapitola 1: Je to len obchod

8. 8. 2017

Kapitola 1: Je to len obchod

 

Pomaly kráčam bočnou špinavou uličkou k neveľkej budove stojacej v zastrčenej časti zastrčenejšej štvrte ešte zastrčenejšieho radšej nemenovaného mesta. Obchádzam kaluže v ktorých plávajú malé papierové krabičky, umelohmotné striekačky a igelitové vrecúška. Všade navôkol sa povaľujú plastové tašky, kartóny, sklenené fľaštičky a petfľaše.

Z preplnených kontajnerov trčia vrecia plné odpadu. Z roztrhaných obrovských dier vypadávajú najrôznejšie veci, ktoré by tam rozhodne nemali čo hľadať. Pri jednom z nich leží rozbitý starý záchod spod ktorého vybieha hromada potkanov. Tie žerú zvyšky jedál ktoré sú porozhadzované všade tam kam len oko dovidí.

Fuj. To je hnus. Neznášam potkany. Smrdia ako niekoľkotýždňová hnijúca mŕtvola a to viem o čom hovorím. Opatrne našľapujem aby som na nejakého nestúpil. Topánky by to nemuseli prežiť. Dôjdem k hrubému tehlovému múru miestami porastenom machmi a lišajníkmi. Vplyvom vonkajších podmienok z neho odpadávajú časti muriva ale inač je zachovaný.

V rohu, na bežný pohľad neviditeľnom mieste, stojí rebrík siahajúci až navrch. Vyleziem hore. Nie je najčistejší ale čo s tým narobím. Tak som hore. Otočím sa na stranu odkiaľ som prišiel a chvíľu len nečinne pohľadom prečesávam vzduch aj zem. Neuvidím nič čo by akokoľvek predstavovalo ohrozenie.

Na stotinu sekundy mi tvárou preletí spokojný úsmev, ktorý vzápätí zmizne. Preventívne prekontrolujem cestu pred sebou. Ani tam nič nezbadám. Zoskočím dolu ladne ako mačka. Nebolo vôbec ťažké naučiť sa niečo také. Vychádzkovým tempom, ktoré som nahodil hneď ako som tu prišiel, pokračujem nerušene v ceste. Našťastie tento úsek je čistejší ako ten predchádzajúci. Okrem cigaretových krabičiek a ohorkov nezbadám nič výnimočné. Tým netvrdím že cigarety sú výnimočné. Výnimočné je, že sa z nich ešte dymí. Znamená to jediné. Nie som tu sám.

Ľavou rukou inštinktívne siahnem na chrbát. Pod koženou bundou za opaskom nahmatám rukoväť. Letmý dotyk ktorý si jej trúfnem venovať ma upokojí. Ja nie som bezbranný ako sa môže zdať na prvý pohľad. Mnohým sa to stalo osudným. Momentálne však nemám náladu na to aby som hľadal fajčiara. Prípadne fajčiarov. Mám na práci dôležitejšie veci.

 Už z diaľky vidím skôr spomínanú budovu. Podobá sa na provizórnu skrýšu pre bezdomovcov. Zastanem zhruba tri metre od nej. Po pravej ruke mam stále stavby, ale po ľavej sa rozprestiera otvorené priestranstvo. Päť minút stojím ukrytý v tieni a čakám. Tie dymiace cigarety možno nič neznamenajú. Nikde nie je napísane že súvisia s mojim prípadom. Ale ani že s ním nesúvisia a to mi robí starosti. Nič nie je vylúčené.

Za celý ten čas nepreletí ani mucha. Všade vládne mŕtvolné ticho. Ticho mám rád lenže nie také. Je to akoby ma zväzovali neviditeľné okovy. Na zátylku sa mi stavajú chĺpky do pozoru. Mám čoraz väčšie nutkanie zhodiť bundu a vyskúšať moju hračku. Nemôžem tu však trčať večne. A ani nechcem.

Poberiem sa najkratšou trasou k určenému objektu. Zabrzdím pred poškrabanými dverami. S hlbokým nádychom ich potisnem. Neboli zavreté. Okamžite ma ovanie vôňa sušených byliniek ktoré visia zo stropu, alebo sú povešané po kovových rúrach pretínajúcich miestnosť. Možno slúžili alebo slúžia na rozvádzanie teplej vody. Nik ma tu neprivíta? Aká nezdvorilosť. A ja som sa tak tešil. Nuž čo. Privítam sa sám.

Kritickým okom preletím podlahu. Drevo je spráchnivené a zadžabané od hnedočiernej mazľavej hmoty. Radšej sa mi nežiada vedieť jej odborný názov. Pre istotu. Mám sa dosť rád na to, aby som si vedome neprivodil infarkt v tak mladom veku. Mám krátko po tridsiatke. Rovnaká kolomaž steká z kľučky na vchodových dverách. Trámy nad hlavou vystavím rovnakej previerke. Nemám najmenší záujem sa prepadnúť alebo sa nechať zasypať.

Našťastie pre mňa a nanešťastie pre obyvateľa v teste obstoja. Síce LLT ale musím sa uskromniť. Nemám vysoké nároky. Rozhliadnem sa kde som sa vlastne dostal. Zvnútra to tu vyzerá omnoho väčšie ako zvonku. V tomto dome, byte, nazvite to ako chcete, som ešte nebol. Jediné šťastie. Inač by už majiteľ nežil.

Neviem či je skutočne majiteľ alebo tu iba prebýva, to však nič nemení na vzniknutej situácii. Na prízemí niet ani živej duše. Skúsim poschodie. Opatrne kráčam hore schodmi ktoré podo mnou nepríjemne vŕzajú. Dúfam, že sa nepolámu. Uf. Konečne som hore. Ani nerátam koľko schodov je za mnou. Pripomínajú mi schody do neba. Ak nejaké sú.

Začujem zašušťanie. Okamžite sa presuniem ďalej od schodiska. Nikdy nestojte chrbtom k schodom keď niekomu čelíte. Nezáleží na tom či je to človek alebo nie. Mohli by ste buď zrypať dole alebo na váš niekto skočí zhora. Nerád riskujem pokiaľ to nie je nevyhnutné. Komplikácie vzniknú aj samé bez nášho pričinenia.

Vyzlečiem si bundu a uviažem si ju okolo pásu. Nechcem aby sa mi zašpinila. Nebola lacná. Pokojne z pleca zložím zbraň. Je nabitá. Obvykle ju nosím na bunde, lenže dnes som nechcel vyvolávať podozrenie. Len hlupák upozorní korisť na to že po nej ide. Je to ako ísť s bubnom na zajace. Odistím ju a zamierim do tmy. Z protiľahlej miestnosti preniká iba tlmené matné svetlo vo forme dvoch kryštálov zasadených do prahu medzi dverami.

Prižmúrim oči sústrediac sa na obrysy. Niečo také si určite myslí moja budúca obeť. Pravdou je, že dokážem vidieť v tme. Zrenice sa mi rozširujú alebo zužujú podľa potreby. Na rovnakom princípe fungujú oči mačkovitých šeliem. Mňa neobmedzuje taká prkotina ako napríklad nedostatok svetla.

Knísavým krokom sa ku mne približuje starenka, ktorá vyzerá horšie ako moja storočná babka na vlastnom pohrebe. Poviem vám, nebola to žiadna sláva. Vravím to len preto, aby ste mali predstavu proti komu stojím. Prosím nezabíjajte ma. Určite vám došlo že som sem prišiel iba z jediného dôvodu. Mam tú tetušku zabiť.

Nenechajte sa však pomýliť vzhľadom. Aj keď má na sebe handry ktoré by si neobliekol ani trvalý pacient psychiatrie je nebezpečná. Smrdí jej z úst okrem iného. Tá si zrejme dlho nečistila pokazené zuby. Svojim dychom by zložila aj slona. „Chlapček sa nám stratil?“ chrapľavo sa spýta. Skoro to znie ako krochkanie prasaťa. Dostanem tik do oka. Musí byt slepá. Áno určite. Tým to bude. Lebo v tridsiatich štyroch rokoch nemôžem vyzerať ako chlapček aj keby som chcel. A to nechcem i keby mi zaplatili. „Nie. Len si prišiel po vašu hlavu,“ slušne ju opravím. Som skromný. Nepotrebujem iné časti tela. V podstate nepotrebujem ani jej hlavu. To iba tak. Rád zbieram suveníry. Každý má predsa svoj koníček. Aspoň by mal mať. Kým stihne spracovať čo som práve povedal vpálim do nej dávku. Strieborné broky posvätené pápežom svätenou vodou sa do nej zavŕtajú ako vyhladované supy do zdochliny. Padne na zem s dierou v hrudi. Nestihne ani vykríknuť od prekvapenia. Samopal si prevesím znovu cez plece.

Vylepšený Kalašnikov sa nenechá zahanbiť. Z vrecka džínsov vydolujem zápalky. Jednu vytiahnem, škrtnem ňou a ju hodím na starkú. Odev ihneď vzbĺkne. Bundu si prehodím na chrbát. Chvíľu sa dívam do plameňov. Najlepší a zároveň najistejší spôsob ako zabiť bytosť, je ju upáliť.

Zvrtnem sa na päte a odídem z tejto časti mesta. Vlastnými cestičkami dôjdem pred otvorené dvere bytu v ktorých ma čaká postarší muž. Peniaze a život. Dane a smrť.

                    fabian.jpg

                   Fabian

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

: )

(akyra, 9. 8. 2017 11:33)

Tohle vážně bylo pěkné:)