Choď na obsah Choď na menu
 


Prológ: Tajomstvo púšte

5. 2. 2018


Prológ: Tajomstvo púšte

Je pravé poludnie horúceho júlového dňa. Obyvateľstvo planéty sa schováva pred pripekajúcimi slnečnými lúčmi do chládku svojich domovov. Teda, väčšina z neho. Ja a moji spoločníci usilovne hľadáme nedosiahnuteľné. Uprostred Sahary sa hrabeme v piesku ako malé deti. Len nám chýbajú formičky na koláčiky. 

 

 

 

Zatiaľ som stihol vykopať jamu hlbokú po pás. Neobjavil som nič čo by stálo za to. Vyleziem von a chvíľu odpočívam. "Našiel si niečo?" príde za mnou asistent. "Nie nic," pokrútim hlavou, "pomaly začínam strácať nádej že niečo nájdeme okrem neutíchajúceho posmechu, ktorého sa nám dostane po neúspešnej expedícii." Nemá cenu to popierať.

 

 

"Zbytočne neprivolávaj nešťastie. Možno nás svet teraz považuje za bláznov, ale predstav si tú senzáciu keď dokážeme pravdivosť našej teórie. Všetci sme pevne presvedčení, že práve na území dnešnej Sahary kedysi rozkvitala civilizácia omnoho staršia než ťa egyptská, ktorá ju použila ako základ svojho fungovania. Musíš byť v tom utvrdený aj ty. Hlavne ty. Si predsa vedúci výpravy," ubezpečuje ma. "Jacey má pravdu. Všetko dobre dopadne. Musíš tomu sám verit," podporí ho môj brat. Podotýkam, môj jediný brat. Okrem neho mám už len sestru.

 

 

"Chalani poďte sa na to pozrieť!" zavolá nás kamarát. Spolu s ešte jedným ktorý k nemu dobehne ako prvý, uzatvárajú našu skupinu. "Čo je?" Edrien naňho vypáli len čo dorazí. To som sa ho chcel opýtať na. Súrodenci sa nezaprú. "Aha," ukáže nám predpokladám kamennú tabuľku, popísanú zvláštnou hatlamatlikou. "Tabuľka?" Clay ozvuční moje myšlienky. "Je úžasná. Že?" tvári sa šťastnejšie než dieťa na Vianoce. "Rád by som vedel čo je skvelé na tom kuse kameňa," zamrmle brat popod fúzy, ktoré by určite mal keby sa pravidelne neholil. Clay sa zachechtá ako taká pubertiačka zatiaľ čo Ronan sa tvári sťa mäsový vrah hľadajúci svoju ďalšiu obeť. Jacey k tomu nič nepovie. Nemusí. Jeho pohľad hovorí za všetko.

 

 

"Preložil si text?" blížiacu sa hádku utnem v zárodku. "Nie. A práve to je na tom najfascinujúcejšie," Ronan sa potešene usmieva spokojný sám so sebou. Chápe niekto tomu čo práve povedal? Lebo ja nie. "Tak to nám musíš vysvetliť," Clay naňho hľadí ako na debila. "Mám tu všetky písma ktoré kedy uzreli svetlo sveta," pohladí chrbát hrubej knihy ktorú nosí stále so sebou, "ale také v nej proste nie je." "To znamená že," vydýchne Jacey ohromene ale Edrien ho preruší: "Znamená to že sme mali pravdu. Skutočne tu existovala civilizácia, ktorá používala dosiaľ neobjavené písmo. To je fajn lenže ako to dokážeš? Kde sú mestá v ktorých žili, nástroje ktoré používali, bohovia ktorých uctievali hmm?" ukáže čo mu vždycky išlo. Je schopný nájsť trhlinu aj v tom najdokonalejšom pláne.

 

 

"To neviem," prizná Ronan po dusnej chvíli ticha. Na Clayove odfrknutie rýchlo dodá: "Zatiaľ to neviem. Písmo používajú jedine ľudia. Určite niekde museli bývať. Ich príbytky sa nemohli prepadnúť pod zem. Teda, nie úplne." Opraví sa keď mu dôjde že doteraz sme prevažne robili presne to. Vyhrabávali ich spod zeme. "Nájdeme mesto a máme vyhrané. Tak do práce," poženiem ich. "Nič v zlom ale mesto sa nám nemôže schovať. Na hradby by sme už určite narazili keby tu nejaké boli. Nemyslíš?" Jacey schladí moje rodiace sa nadšenie. Hlavná vec že práve on mi vravel že nemám strácať nádej. Raz tvrdí jedno a potom druhé. Kto sa v ňom má vyznať? Ja teda nie.

 

 

 

"Všetci na kolená! Ihneď! Nepočuli ste?" ktovie odkiaľ sa priženie mračno jazdcov. Dosť pripomínajú kočovných Beduínov ktorí žijú v púšti aj v dnešných dňoch. Až na jednu podstatnú vec. Tie príšerné handry ktoré majú na sebe by si neobliekol ani trvalý pacient psychiatrie. S chalanmi si vymeníme zmeteno prekvapené pohľady. Oni sú vážne takí magori, že veria že pred nimi padneme na kolená? No asi hej. "To ako fakt?" Ronan mi pošepne do ucha. Takže nie som jediný, kto si myslí že nie sú normálni. "Na čo čakáte? Na zem," jednému z nich očividne dôjdu nervy a máva vo vzduchu zahnutou šabľou. Ešte loď a pásku cez oko a máme tu piráta pred ktorým by sa mohol strčiť aj Sindibád. Jediné čo tým dosiahne je Clayov ironický pohľad. My sa rozhodne nikomu nebudeme klaňať. "Čo sa tu deje?" o sekundu utvoreným koridorom pricvála ďalší jazdec. Prečo majú všetci tendenciu začínať otázky slovom čo?

 

 

Podľa hlasu je mladší než on. Tvár mu nevidno. Na hlave má hlbokú kapucňu. Ako jediný je normálne oblečený. Teda v rámci možností. Dlhý biely plášť s tmavomodrými vzormi vyzerá lepšie než tie ich kostýmy ktoré by sa nestratili ani na Benátskom karnevale. "Týto tu," pri tom opovrživo ukáže na nás akoby sme boli nejaký odpad, "sa neuklonili vašej výsosti." "Sme občania federácie. Máme nášho pána prezidenta. Rozhodne sa nebudeme klaňat nejakému papalášovi," Jacey pohŕdavo ohrnie nos, čím v našich radoch spôsobí výbuch smiechu. Ten to teraz zabil. Smiali by sme sa hádam aj dodnes keby ten nový nezosadol z koňa. Na tom by nebolo v celku nič zvláštne až na malý detail. Dal si dole kapucňu. 

 

 

Len si to predstavte. Súmerná tvár s ostro rezanými lícnymi kosťami, tmavohnedé oči sťa horká čokoláda, viem že je to otrepané prirovnanie ale nič lepšie mi momentálne nenapadá, orámovované takými riasami pre ktoré by nevraždila len moja sestra, nos nepatrne krivý asi v minulosti zlomený ale inač v pohode, plné pery ako stvorené na bozkávanie. K tomu prirátajte krátke čierne vlasy ktoré vyzerajú byť nesmierne husté a zároveň hebké. A jeho telo. Hmm... Už len svojim zjavom zvádza k hriechu. S ním by som mu prepadol s najväčšou radosťou. Byť psom slintám ako buldog pri pohľade na krvavý steak. Dal by som si. Rozhodne mám naňho chuť. Je snáď jasné čo tým myslím. Aj mne sa vidí. Nemusím dúfam pripomínať, že mám menší problém v nohaviciach.

 

 

"Kto ste?" spýta sa nás chladným autoritatívnym hlasom. "Čarodejníci z krajiny Oz," Edrien trepne to prvé čo mu slina na jazyk prinesie. "Tu krajinu nepoznám. Kde leží?" zamyslí sa. Myslí to vážne alebo si z nás robí prdel? Neskúmam to, lebo spolu s Jaceym, Edrienom a Ronanom zblízka skenujeme piesočnú štruktúru. Jedine Clay ostal stáť na nohách. Nie však preto že nemá zmysel pre humor, ale celá situácia je preňho až príliš absurdná. "Môžete sa prestať chechtať ako tehotné kobyli?" strelí po nás naštvaným pohľadom. Len tak tak sa neprehrabeme k protinožcom. V spojení s jeho vyčítavým pohľadom to pôsobí priam vražedne. Na na nás určite.

 

 

"Skončili ste?" opýta sa keď sa horko-ťažko upokojíme. Ronan sa za nás všetkých zmôže iba na prikývnutie. Clay si zničené povzdychne. Nemusím čítať myšlienky aby som vedel na čo mysli. "Sú v pohode?" starostlivo od neho zisťuje nás duševný stav. "Jasne. Ako malí spadli na hlavu z kolísky. Zvykaj si," odmávne mu náš rádoby kamarát. Tak toto mu spočítam. "No dovoľ," brat sa naštve za nás oboch. "Dovolím. Nie ste normálni," nič si z toho nerobí. "V dnešnom svete nie je nikto normálny," vyhrabem sa na nohy. Z oblečenia, najmä z nohavíc, si otrepem miniatúrne zrnká piesku. Pri tom sa mi vyhrnie rukáv košele. Tým svetlo sveta uzrie moje tetovanie. 

 

 

Respektívejeho časť. Nie je jediné, ale začínal som práve s ním. Preto ho mám najradšej. Od zápästia cez celú ruku sa mi až ku kľúčnej kosti plazí kobra kráľovská. Dominuje jej tmavohnedá farba. Momentálne je z nej vidieť iba hlavu s kusom kapucne. Ozve sa kolektívne zalapanie po dychu. Zvedavo sa pozriem kto je z neho hotový. Pre chalanov nepredstavuje žiadne prekvapenie. Ale naši nevítaní návštevníci naňho čumia ako bacil do lekárničky. Rád by som vedel dôvod. "Ten znak. Odkiaľ ho máš?" šokovane sa spýta ten so šabľou, ktorú medzitým schoval do pošvy. "Myslíš tetovanie? Mám ho asi od šestnástich. Nepamätám si presne," odpoviem pravdivo. Prečo sa ten fešák na mňa díva tak divne? Ako na...

 

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Dotaz

(Simona, 17. 6. 2018 13:27)

Ahoj, nedávno jsem narazila na tuhle povídku, zaujala mě a chtěla bych se zeptat, jestli bude pokračování