Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 1: Nepriznaná pravda

5. 7. 2018
Kapitola 1: Nepriznaná pravda
 
 
Vojdem do svojej izby a zavriem za nami dvere. Pes hneď vyskočí na posteľ kde sa rozvalí na celú šírku. Nekomentujem to. Tašku hodím do rohu izby a idem dole do kuchyne. Rodičov nikde nevidím. Zvykol som si nevlastnému otcovi hovoriť otec. Verejnosť nevie nič o mojom skutočnom pôvode. Už v tej dobe boli zasnúbený, tak sa to dalo dobre zamaskovať. Všetko robia pre to, aby minulosť nevyplávala na povrch. Takže aj momentálne ich tu niet. Ako som si myslel. Určite sú buď v práci alebo na firemnom podujatí. Doma sa zdržujú len minimálne. Zvykol som si na to, že nie sme takou dobrou rodinou za akú nás všetci považujú. Áno, pripúšťam že vďaka nim mám na účte viac peňazí než moji rovesníci, ale nie som šťastný. To však automaticky neznamená, že keď mám peniaze tak zakaždým musím niekde s niekým chodiť. S najväčšou radosťou by som ich vymenil za skutočnú rodinu, ktorú som však nikdy nemal šancu poznať. Otec je riaditeľom úspešnej automobilky a mama pracuje v realitnej kancelárii. Obaja sú posadnutý kariérou a tým aby ich ostatný obdivovali. Nestarali sa o mňa ani keď som bol malý, nie to ešte teraz. Radšej to viac nerozoberám.
 
 
 
Z chladničky vyberiem jedlo a zohrejem ho. Mňam. Cestoviny s omáčkou mám veľmi rád. Najem sa a umyjem tanier. Vrátim sa do izby a začnem sa učiť. V pondelok píšeme dôležitú písomku, na ktorú sa musím poriadne pripraviť. Síce mám dobré známky, ale skutočne nepotrebujem si ich pokaziť práve teraz. Keď skončím s úlohami je pomaly večer. Hlavne že to viem. Teda, aspoň myslím že to viem. Potom sa to dozviem. Cez víkend nebudem doma tak som sa to radšej naučil už dnes a mám pokoj. Pozriem na Lea. Zvedavo na mňa hľadí a v papuli má vodítko. Ako som si mohol myslieť ž bude chcieť niečo iné? ,,Ideme von?“ spýtam sa ho skôr zo zvyku, než preto žeby som nevedel správnu odpoveď. Nadšene zavrtí chvostom. Poškrabkám ho za ušami a ideme do predsiene. Obujem sa a jeho pripnem na vôdzku. Vezmem balónik a zamknem za nami dvere. Ideme do neďalekého parku. Tam ho pustím na voľno aby sa vyvenčil. Najprv sa hrá sám, ale potom mi prinesie paličku a strčí mi ju do ruky. Vezmem ju a hádžem až do chvíle kedy ho to prestane baviť. Sadnem si na lavičku. Nerobím nič len sa naňho dívam. On si ľudí veľmi nevšíma. Vždy je to lepšie ako to žeby mal útočiť.
 
 
 
Ja na rozdiel od neho si okoloidúcich všímam až príliš dobre. Najviac tu je dospelákov, ktorí sa vracajú domov z práce. Ale nájde sa aj niekoľko mamičiek s detičkami. Omnoho radšej som tu, než niekde s Laurou. Popravde, nemilujem ju. Nemám ju ani rád. Napriek tomu s ňou chodím. Viem, je  to trafené ale je to tak. Pri mojej rodine si nemôžem nájsť len tak hocikoho. Moja budúca manželka musí byť dobré dievča z dobrej rodiny, aby mi ju mohli schváliť. S Laurou som viac z nutnosti, než preto žeby som k nej niečo cítil. Som však dobrý herec. Nemôžem priznať pravdu. Okolo mňa prebehne osamelý bežec. Mladý muž ktorému určite ešte nebolo tridsať. Nenápadne si ho obzriem. Má atletickú postavu, krátke čierne vlasy a zelené oči, aspoň podľa toho čo vidím. Pripúšťam, je pekný ale nie je to môj typ. Dávam prednosť iným mužom. Každopádne, je úplne jedno aký muži sa mi páčia. Nebudem ani s jedným. Budúcnosť vidím asi tak, že sa ožením s babou ku ktorej nebudem nič cítiť a budeme mať minimálne dve deti. Ale aspoň mi každý dá pokoj svätý. Jediné čo k žene môžem cítiť je kamarátstvo, ale skutočnou partnerkou mi nebude. Nedovolím jej to. Lepšie povedané, to nedokážem. Ako sa však poznám, tak do konca života budem mužov pozorovať z diaľky bez toho aby som niečo urobil. V mojej rodine je homosexualita prísne tabu. Rodičia by ma určite prizabili, keby sa o tom náhodou dozvedeli.
 
 
 
Preto zo seba robím niečo čo nie som. Pred svetom sa hrám na mŕtveho chrobáka a ani náhodou nemám v úmysle prezradiť pravdu. Nemám na to odvahu. Bola by to samovražda. A preto zo seba robím pravého heteráka. Tak je to lepšie. Nikomu tým neublížim, iba tak sebe samému. Moja pani manželka príde k peniazom a bude veselá a šťastná. Nebudem jej brániť v tom, aby si našla nejakého milenca. Pokiaľ sa to nedostane na verejnosť, môže si robiť čo chce. To len ja som taký debil, čo je partnerovi verný za všetkých okolností. Škoda len, že nikto nie je verný mne. Teda, nikto okrem Leona.
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.